Umenie alebo konzum?

Muzikant je zvláštna diagnóza. Poznám mnoho muzikantov, ktorí hrajú pre vlastné potešenie, sami sa zdokonaľujú, chodia na festivaly za vlastné náklady. Na druhej strane je mnoho takých, ktorých hudba živí, vidia ju ako nástroj obživy, čo je prirodzené. Niektorí vedia skĺbiť obidvoje dohromady alebo rozlišujú medzi tým, čo má pre nich kultúrnu hodnotu, čo ich viac baví a medzi tým, čo hrajú pre zábavu obyčajného ľudu.
Je zaujímavé, ale si prirodzené, že pre zábavu ľuďom stačí homogénny "hudobný podmaz", jedným štýlom prezentované piesne celej krajiny, prípadne piesne iných kultúr. Laici ocenia skôr výkony muzikantov, nie ich srdce a prejav. Pripomína mi to športové podujatie. Netreba však k prejavu nazvanému umenie trochu srdca, osobnosti a životných zážitkov? Určite, ľudia, ale aj muzikanti ľahko skĺznu k tomu, čo teraz letí, ale malo by sa zahadzovať to, čo bolo pred nami? K pôvodnému sa vracia ťažšie, zvlášť, keď ho prevalcuje vlna populárneho, ale nalejme si pohár čistého vína, ako dlho býva populárne populárnym? Tým nechcem povedať, že populárne, je zlé, chcem naznačiť, že zlým je zobrať pôvodné, spracovať populárnym spôsobom a vyhlásiť za pôvodné. Veď krásna je práve tá rozmanitosť, ktorou to pôvodné vztŕča z radu a zostáva zaujímavým. Nemá zmysel ju ničiť a nevyužiť.
Citlivo sa dá pracovať aj s touto rozmanitosťou. Hudobné úpravy Svetozára Stračinu, Štefana Molotu, Jaroslava Juráška a mnohých ďalších v sebe ukrývajú množstvo regionálnych znakov, nálad a pôvodného, ale zároveň aj rukopis autora.