Inšpirácia

Vždy keď sa chystám na folklórny festival, odchádzam s očakávaním, že tam uvidím niečo nové,
niečo, čo mi nie je známe súdiac podľa názvov folklórnych skupín. Nezaujímajú ma tak úplne technické výkony tanečníkov a hudobníkov, ako skôr materiál, s ktorým pracujú. Tance a choreografie, ktoré sa nemenia počas dlhých rokov, nemajú pre mňa podstatu, zvlášť keď súbor vidím každý rok na tom istom festivale s rovnakým repertoáom. Umením ale je sa na javisku zabávať a improvizovať.
Tak na mňa pôsobia niektoré folklórne skupiny, ktoré sa nedali zmiasť vlnou umeleckých choreografií a spartakiád. Pre Kýčer z Turej Lúky nie je problém natiahnuť tanec alebo celý program o 10 minút či polhodinu. Je jasné, že každý krát ho zatancujú inak. Vidieť, že ich to baví, nikto sa nebojí, že vynechá jeden takt, muzika sa občas pomýli, ale nechýba tomu vnútorný náboj a chuť.
Príjemne som bol prekvapený Lipinou z Vracova (CZ) na festivale v Dambořicích. Vždy obdivujem, keď je muzika súčasťou diania na pódiu, keď človek vidí tancovať na javisku všetky generácie. Spolu to vytvára jedinečnú atmosféru zábavy na dedine. Tancujú všetci, kriví, dlhí, krátki, žiadne "vyberané krásky a maľovaní mládenci".
Čo ma ale najviac mrzí, keď sa dedinské folklórne súbory inšpirujú telesom ako je VUS Ondráš, Lúčnica, SĽUK alebo Hradišťan. Nielenže na to poväčšinou nemajú technicky, ale niekedy človeku tieto pokusy prídu úsmevné, niekedy až smiešne. Nehovoriac o hudbe, ktorá pôsobí na človeka ako filmový orchester, nie ľudová hudba. Ozrutný cimbal maďarského barového hráča, husle spod rúk Rinalda Oláha a viola, čo znie ako brzdiaci plne naložený kamión - to všetko sa zleje do jedného veľkého humbuku, z ktorého asi ťažko poznať, odkiaľ tie piesne sú. Prečo sa odvracať od toho pôvodného? Prečo niečo nasilu štylizovať? Nech mi niekto nevraví, že v dedine nie je z čoho čerpať. Človeku stačí jedno popoludnie a nahrávač.
Možno sú navine prehliadky a súťaže, kde vždy zvíťazia skupiny, ktoré štylizujú. Práve preto udávajú smer ostatným, je to možno aj neznalosťou a pohodlnosťou - inšpirovať sa tým, na čo človek nemá a čo je populárne a tým pádom zatratiť všetkých, čo robia to pôvodné. Tí rozumní sa tým súťažiam vyhnú, prípadne tam chodia s malou nádejou na úspech, raz ale príde ich čas.
Ako muzikantovi mi je na javisku lepšie, keď vidím, ako so mňou tanečníci udržujú kontakt, keď vidím ako sa zabávajú, nie strnulo tancujú a sústredia sa na každučký krok. Ale príde mi smiešny a nezáživný aj opak - keď sa snaží teleso, ktoré po celú svoju existenciu štylizuje a hrá na technickú precíznosť, urobiť na javisku odrazu dedinskú zábavu. Jednoducho sa ťažko cez nacvičené úsmevy a kroky prenáša. Vyzerá to hrozne a nasilu, keď je všetko dokonalé, bez kontaktu s muzikantami, ktorí hrajú nacvičené partitúry zakrytí stojanom na noty. Také hranie sa na zábavu.