Nechcená lož

Každý človek s väčšou dávkou svedomia sa snaží byť úprimný, niekedy však úprimnosť ustúpi do pozadia, predbehne ju súcit. Problémom je, že ani tá úprimnosť nepomáha v riešení situácii, pokiaľ to tá druhá strana nechápe. Práve vtedy nezostáva nič iné ako lož alebo zmiznutie z povrchu Zeme. Práve to sa mi stalo dnes, po dvoch mesiacoch úporného vysvetľovania nemožnosti niektorých vecí som sa vzdal. V niektorých situáciach človek fakt nevie, čo by mohlo pomôcť druhej strane k pochopeniu situácie. Úprimnosť to určite nebola, pokúšal som sa o to veľmi dlho. Vyskúšal som zmiznúť z povrchu zemského neodpovedaním na akékoľvek správy. Ono to však nie je až také jednoduché, ako by sa mohlo na prvý krát zdať. Zrovnal by som to s náročným maratónom, v tomto prípade namiesto behu - ignorácie. Osobne som ho však nedobehol do konca, bol príliš dlhý. Dnes stačil malý podnet a bum, všetko sa zvrtlo. Použil som ako prostriedok lož, viem, že sa klamať nepatrí, ale inak to nešlo. Vyčítam si to, ale na druhej strane som rád, že si tá druha strana dala konečne pokoj. Snáď to niekedy neoľutujem a nevráti sa mi to.

O úprimnosti a odvahe

Pomerne často sa stretávam so situáciami, keď mnoho ľudí obviňuje druhých, správa sa k nim odmerane, pozerá na nich z nadhľadu. Často však niet príčiny alebo keď aj áno, stojí to za to?
Niekedy mám pocit, že by bolo lepšie si povedať všetko na rovinu, hranie v takýchto prípadoch nezmyselnej hry na slepú babu nikam nevedie. Mnoho ľudí nedokáže nájsť odvahu, začať s kritikou, otázkami. Poznám to aj na vlastnej koži. Je to dar, vedieť povedať to, čo si človek myslí.
Iste, niekedy na to nie sú podmienky, vhodná situácia. Niektorí ľudia to považujú za vrcholnú nezdvorilosť, iným by to mohlo ublížiť. Je to však potrebné - skrývať to, čo aj tak niekedy, pravdepodobne v blízkej dobe, vyjde na povrch?
V súvislosti s novými komunikačnými prostriedkami človek myslí a komunikuje, aj keď nie naplno, ale určite častejšie. Problémom sa stáva práve to, že komunikácia bez hlasu, či obrazu vie poriadne "podkúriť" domýšľavosti a ľudskej fantázii. Mnohokrát vznikajú situácie, kedy si ten jeden myslí o tom druhom, že je naňho nahnevaný, pretože zabudol napísať "smajla". Inokedy sa zasa zbytočne trápi a v horšom prípade rozčuľuje, že mu ten druhý neodpisuje alebo je naňho nahnevaný, aj keď jednou z príčín môže byť spustený alebo zabudnutý messenger.
Neviem, či som sám, ale zdá sa mi, že ľudská komunikácia v pravom slova zmysle sa v dnešnej dobe začína vytrácať. Ľudia si navzájom až tak nedôverujú, v životných situáciach nevedia komunikovať, majú strach a neistotu.
Nie je krajšie a príjemnejšie sa porozprávať pri šálke čaju alebo kávy v spoločnosti?