Pomerne často sa stretávam so situáciami, keď mnoho ľudí obviňuje druhých, správa sa k nim odmerane, pozerá na nich z nadhľadu. Často však niet príčiny alebo keď aj áno, stojí to za to?
Niekedy mám pocit, že by bolo lepšie si povedať všetko na rovinu, hranie v takýchto prípadoch nezmyselnej hry na slepú babu nikam nevedie. Mnoho ľudí nedokáže nájsť odvahu, začať s kritikou, otázkami. Poznám to aj na vlastnej koži. Je to dar, vedieť povedať to, čo si človek myslí.
Iste, niekedy na to nie sú podmienky, vhodná situácia. Niektorí ľudia to považujú za vrcholnú nezdvorilosť, iným by to mohlo ublížiť. Je to však potrebné - skrývať to, čo aj tak niekedy, pravdepodobne v blízkej dobe, vyjde na povrch?
V súvislosti s novými komunikačnými prostriedkami človek myslí a komunikuje, aj keď nie naplno, ale určite častejšie. Problémom sa stáva práve to, že komunikácia bez hlasu, či obrazu vie poriadne "podkúriť" domýšľavosti a ľudskej fantázii. Mnohokrát vznikajú situácie, kedy si ten jeden myslí o tom druhom, že je naňho nahnevaný, pretože zabudol napísať "smajla". Inokedy sa zasa zbytočne trápi a v horšom prípade rozčuľuje, že mu ten druhý neodpisuje alebo je naňho nahnevaný, aj keď jednou z príčín môže byť spustený alebo zabudnutý messenger.
Neviem, či som sám, ale zdá sa mi, že ľudská komunikácia v pravom slova zmysle sa v dnešnej dobe začína vytrácať. Ľudia si navzájom až tak nedôverujú, v životných situáciach nevedia komunikovať, majú strach a neistotu.
Nie je krajšie a príjemnejšie sa porozprávať pri šálke čaju alebo kávy v spoločnosti?
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára