Inšpirácia

Vždy keď sa chystám na folklórny festival, odchádzam s očakávaním, že tam uvidím niečo nové,
niečo, čo mi nie je známe súdiac podľa názvov folklórnych skupín. Nezaujímajú ma tak úplne technické výkony tanečníkov a hudobníkov, ako skôr materiál, s ktorým pracujú. Tance a choreografie, ktoré sa nemenia počas dlhých rokov, nemajú pre mňa podstatu, zvlášť keď súbor vidím každý rok na tom istom festivale s rovnakým repertoáom. Umením ale je sa na javisku zabávať a improvizovať.
Tak na mňa pôsobia niektoré folklórne skupiny, ktoré sa nedali zmiasť vlnou umeleckých choreografií a spartakiád. Pre Kýčer z Turej Lúky nie je problém natiahnuť tanec alebo celý program o 10 minút či polhodinu. Je jasné, že každý krát ho zatancujú inak. Vidieť, že ich to baví, nikto sa nebojí, že vynechá jeden takt, muzika sa občas pomýli, ale nechýba tomu vnútorný náboj a chuť.
Príjemne som bol prekvapený Lipinou z Vracova (CZ) na festivale v Dambořicích. Vždy obdivujem, keď je muzika súčasťou diania na pódiu, keď človek vidí tancovať na javisku všetky generácie. Spolu to vytvára jedinečnú atmosféru zábavy na dedine. Tancujú všetci, kriví, dlhí, krátki, žiadne "vyberané krásky a maľovaní mládenci".
Čo ma ale najviac mrzí, keď sa dedinské folklórne súbory inšpirujú telesom ako je VUS Ondráš, Lúčnica, SĽUK alebo Hradišťan. Nielenže na to poväčšinou nemajú technicky, ale niekedy človeku tieto pokusy prídu úsmevné, niekedy až smiešne. Nehovoriac o hudbe, ktorá pôsobí na človeka ako filmový orchester, nie ľudová hudba. Ozrutný cimbal maďarského barového hráča, husle spod rúk Rinalda Oláha a viola, čo znie ako brzdiaci plne naložený kamión - to všetko sa zleje do jedného veľkého humbuku, z ktorého asi ťažko poznať, odkiaľ tie piesne sú. Prečo sa odvracať od toho pôvodného? Prečo niečo nasilu štylizovať? Nech mi niekto nevraví, že v dedine nie je z čoho čerpať. Človeku stačí jedno popoludnie a nahrávač.
Možno sú navine prehliadky a súťaže, kde vždy zvíťazia skupiny, ktoré štylizujú. Práve preto udávajú smer ostatným, je to možno aj neznalosťou a pohodlnosťou - inšpirovať sa tým, na čo človek nemá a čo je populárne a tým pádom zatratiť všetkých, čo robia to pôvodné. Tí rozumní sa tým súťažiam vyhnú, prípadne tam chodia s malou nádejou na úspech, raz ale príde ich čas.
Ako muzikantovi mi je na javisku lepšie, keď vidím, ako so mňou tanečníci udržujú kontakt, keď vidím ako sa zabávajú, nie strnulo tancujú a sústredia sa na každučký krok. Ale príde mi smiešny a nezáživný aj opak - keď sa snaží teleso, ktoré po celú svoju existenciu štylizuje a hrá na technickú precíznosť, urobiť na javisku odrazu dedinskú zábavu. Jednoducho sa ťažko cez nacvičené úsmevy a kroky prenáša. Vyzerá to hrozne a nasilu, keď je všetko dokonalé, bez kontaktu s muzikantami, ktorí hrajú nacvičené partitúry zakrytí stojanom na noty. Také hranie sa na zábavu.

Umenie alebo konzum?

Muzikant je zvláštna diagnóza. Poznám mnoho muzikantov, ktorí hrajú pre vlastné potešenie, sami sa zdokonaľujú, chodia na festivaly za vlastné náklady. Na druhej strane je mnoho takých, ktorých hudba živí, vidia ju ako nástroj obživy, čo je prirodzené. Niektorí vedia skĺbiť obidvoje dohromady alebo rozlišujú medzi tým, čo má pre nich kultúrnu hodnotu, čo ich viac baví a medzi tým, čo hrajú pre zábavu obyčajného ľudu.
Je zaujímavé, ale si prirodzené, že pre zábavu ľuďom stačí homogénny "hudobný podmaz", jedným štýlom prezentované piesne celej krajiny, prípadne piesne iných kultúr. Laici ocenia skôr výkony muzikantov, nie ich srdce a prejav. Pripomína mi to športové podujatie. Netreba však k prejavu nazvanému umenie trochu srdca, osobnosti a životných zážitkov? Určite, ľudia, ale aj muzikanti ľahko skĺznu k tomu, čo teraz letí, ale malo by sa zahadzovať to, čo bolo pred nami? K pôvodnému sa vracia ťažšie, zvlášť, keď ho prevalcuje vlna populárneho, ale nalejme si pohár čistého vína, ako dlho býva populárne populárnym? Tým nechcem povedať, že populárne, je zlé, chcem naznačiť, že zlým je zobrať pôvodné, spracovať populárnym spôsobom a vyhlásiť za pôvodné. Veď krásna je práve tá rozmanitosť, ktorou to pôvodné vztŕča z radu a zostáva zaujímavým. Nemá zmysel ju ničiť a nevyužiť.
Citlivo sa dá pracovať aj s touto rozmanitosťou. Hudobné úpravy Svetozára Stračinu, Štefana Molotu, Jaroslava Juráška a mnohých ďalších v sebe ukrývajú množstvo regionálnych znakov, nálad a pôvodného, ale zároveň aj rukopis autora.

Narkoman kvality

Niekedy mám pocit večne nespokojného kritika, ktorý nachádza vo všetkom chyby, nevidí to dobré v činnosti tých ostatných. V "umeleckej" sfére môjho života sa riadim sa pravidlami, ktoré smerujú k myšlienke - menej ľudí, menšie zlo, vyššia kvalita, pestrosť. Chápem, že pri každodennom počúvaní produkcie rôznych umeleckých telies sa snažím odstraňovať v tom vlastnom chyby, snažím sa byť čo najlepší, najmä v tej myšlienke zachovania toho pôvodného, stavania si na hravosti a živosti tónov. Precíznosť a technickosť mi nie je blízka. Verím, že sa v tomto s viacerými rozchádzam. Čo v prípade, že vedúcei druhej zložky chce vyhovieť všetkým? Myslím, že v našom prípade hudby nám pomohla určitá čistka členov, ktorá následne viedla k utvoreniu pevnej zostavy štyroch, piatich členov, ktorí nemajú problém sa dohodnúť na muzikantských veciach, ľahšie sa odhalí a zosúladí ich harmonické a charakterové myslenie. Vypustili sme dokonca zapisovanie do nôt, takpovediac, zo sluchu sa hrá všetko.
Príde mi ale trochu zvláštne, že niektorí ľudia dosadzujú ľudí do zostavy na základe toho, že neúčinkovali v tej predošlej, aby sa náhodou niekto neurazil, aby vládli v súbore dobré vzťahy. Má to zmysel? Nie je lepšie použiť meradlo kvality? Nie je to alibizmus? Nebolo by lepšie vytvoriť konkurenčný boj v medziach slušnosti? Nezvýšila by sa tým kvalita umeleckej produkcie? Asi otázka priorít.