Narkoman kvality

Niekedy mám pocit večne nespokojného kritika, ktorý nachádza vo všetkom chyby, nevidí to dobré v činnosti tých ostatných. V "umeleckej" sfére môjho života sa riadim sa pravidlami, ktoré smerujú k myšlienke - menej ľudí, menšie zlo, vyššia kvalita, pestrosť. Chápem, že pri každodennom počúvaní produkcie rôznych umeleckých telies sa snažím odstraňovať v tom vlastnom chyby, snažím sa byť čo najlepší, najmä v tej myšlienke zachovania toho pôvodného, stavania si na hravosti a živosti tónov. Precíznosť a technickosť mi nie je blízka. Verím, že sa v tomto s viacerými rozchádzam. Čo v prípade, že vedúcei druhej zložky chce vyhovieť všetkým? Myslím, že v našom prípade hudby nám pomohla určitá čistka členov, ktorá následne viedla k utvoreniu pevnej zostavy štyroch, piatich členov, ktorí nemajú problém sa dohodnúť na muzikantských veciach, ľahšie sa odhalí a zosúladí ich harmonické a charakterové myslenie. Vypustili sme dokonca zapisovanie do nôt, takpovediac, zo sluchu sa hrá všetko.
Príde mi ale trochu zvláštne, že niektorí ľudia dosadzujú ľudí do zostavy na základe toho, že neúčinkovali v tej predošlej, aby sa náhodou niekto neurazil, aby vládli v súbore dobré vzťahy. Má to zmysel? Nie je lepšie použiť meradlo kvality? Nie je to alibizmus? Nebolo by lepšie vytvoriť konkurenčný boj v medziach slušnosti? Nezvýšila by sa tým kvalita umeleckej produkcie? Asi otázka priorít.