Kultúrne hodnoty

Je to fakt zvláštne. Umenie vždy bývalo nedocenené. Akoby paradoxne, čím vyššia hodnota diela, tým menšie uznanie z radov obyčajných ľudí, nemám na mysli odborníkov na slovo vzatých z danej brandže. Viacerí umelci zostali nedocenení po celý život a dnes sa ich diela čítajú, hrajú, spievajú po takmer celom svete.
Človek to predsalen robí predovšetkým pre seba. Umenie za veľké peniaze je skôr umením komerčným. Superstar hviezdy síce talenty sú, ale netreba zabúdať, že ich do popredia dostali televízne súťaže, ktoré fungujú pre istý okruh ľudí ako sliepky znášajúce zlaté vajcia. Svojou snahou sa o popredie, miesto vo svete konzumnej kultúry zaslúžili minimálne.
Nie je však trochu divné, keď si veľká skupina umelcov prezentujúca tradičné hodnoty národa musí priplácať za cestu na miesto vystúpenia? Áno, je to aj jej vinou, že na to pristúpila.
Hlavný vinník je však organizátor, ktorý sám veľakrát nemá výčitky za také nedôstojné ponúknuté podmienky. Argumentom môže byť z jeho strany nízka účasť a tradičné "frfľanie" ľudu pre vysoké vstupné. Je to aj typická ľudská vlastnosť na jednej strane, ale tieto akcie by mali byť dotované primeranou čiastkou ministerstvom a na druhej strane, kto chce, zaplatí si aj to vyššie vstupné, samozrejme, pokiaľ daní umelci stoja za to.
Nemá zmysel organizovať festivaly cez všetky mŕtvoly. Ľudstvu musí a aj začne po určitej dobe chýbať tradičné, nekomerčné umenie, jeho cenu si predtým neuvedomovali, tak, ako sa to dnes deje v ostatných západnejších krajinách.
Prečo sa zhadzovať a robiť zo seba žobráka hraním, tancovaním a spievaním na recepciách nezainteresovaným k jedlu za malú almužnu? Prečo si nevieme doceniť svoje úsilie?

Nechcená lož

Každý človek s väčšou dávkou svedomia sa snaží byť úprimný, niekedy však úprimnosť ustúpi do pozadia, predbehne ju súcit. Problémom je, že ani tá úprimnosť nepomáha v riešení situácii, pokiaľ to tá druhá strana nechápe. Práve vtedy nezostáva nič iné ako lož alebo zmiznutie z povrchu Zeme. Práve to sa mi stalo dnes, po dvoch mesiacoch úporného vysvetľovania nemožnosti niektorých vecí som sa vzdal. V niektorých situáciach človek fakt nevie, čo by mohlo pomôcť druhej strane k pochopeniu situácie. Úprimnosť to určite nebola, pokúšal som sa o to veľmi dlho. Vyskúšal som zmiznúť z povrchu zemského neodpovedaním na akékoľvek správy. Ono to však nie je až také jednoduché, ako by sa mohlo na prvý krát zdať. Zrovnal by som to s náročným maratónom, v tomto prípade namiesto behu - ignorácie. Osobne som ho však nedobehol do konca, bol príliš dlhý. Dnes stačil malý podnet a bum, všetko sa zvrtlo. Použil som ako prostriedok lož, viem, že sa klamať nepatrí, ale inak to nešlo. Vyčítam si to, ale na druhej strane som rád, že si tá druha strana dala konečne pokoj. Snáď to niekedy neoľutujem a nevráti sa mi to.

O úprimnosti a odvahe

Pomerne často sa stretávam so situáciami, keď mnoho ľudí obviňuje druhých, správa sa k nim odmerane, pozerá na nich z nadhľadu. Často však niet príčiny alebo keď aj áno, stojí to za to?
Niekedy mám pocit, že by bolo lepšie si povedať všetko na rovinu, hranie v takýchto prípadoch nezmyselnej hry na slepú babu nikam nevedie. Mnoho ľudí nedokáže nájsť odvahu, začať s kritikou, otázkami. Poznám to aj na vlastnej koži. Je to dar, vedieť povedať to, čo si človek myslí.
Iste, niekedy na to nie sú podmienky, vhodná situácia. Niektorí ľudia to považujú za vrcholnú nezdvorilosť, iným by to mohlo ublížiť. Je to však potrebné - skrývať to, čo aj tak niekedy, pravdepodobne v blízkej dobe, vyjde na povrch?
V súvislosti s novými komunikačnými prostriedkami človek myslí a komunikuje, aj keď nie naplno, ale určite častejšie. Problémom sa stáva práve to, že komunikácia bez hlasu, či obrazu vie poriadne "podkúriť" domýšľavosti a ľudskej fantázii. Mnohokrát vznikajú situácie, kedy si ten jeden myslí o tom druhom, že je naňho nahnevaný, pretože zabudol napísať "smajla". Inokedy sa zasa zbytočne trápi a v horšom prípade rozčuľuje, že mu ten druhý neodpisuje alebo je naňho nahnevaný, aj keď jednou z príčín môže byť spustený alebo zabudnutý messenger.
Neviem, či som sám, ale zdá sa mi, že ľudská komunikácia v pravom slova zmysle sa v dnešnej dobe začína vytrácať. Ľudia si navzájom až tak nedôverujú, v životných situáciach nevedia komunikovať, majú strach a neistotu.
Nie je krajšie a príjemnejšie sa porozprávať pri šálke čaju alebo kávy v spoločnosti?