Inšpirácia

Vždy keď sa chystám na folklórny festival, odchádzam s očakávaním, že tam uvidím niečo nové,
niečo, čo mi nie je známe súdiac podľa názvov folklórnych skupín. Nezaujímajú ma tak úplne technické výkony tanečníkov a hudobníkov, ako skôr materiál, s ktorým pracujú. Tance a choreografie, ktoré sa nemenia počas dlhých rokov, nemajú pre mňa podstatu, zvlášť keď súbor vidím každý rok na tom istom festivale s rovnakým repertoáom. Umením ale je sa na javisku zabávať a improvizovať.
Tak na mňa pôsobia niektoré folklórne skupiny, ktoré sa nedali zmiasť vlnou umeleckých choreografií a spartakiád. Pre Kýčer z Turej Lúky nie je problém natiahnuť tanec alebo celý program o 10 minút či polhodinu. Je jasné, že každý krát ho zatancujú inak. Vidieť, že ich to baví, nikto sa nebojí, že vynechá jeden takt, muzika sa občas pomýli, ale nechýba tomu vnútorný náboj a chuť.
Príjemne som bol prekvapený Lipinou z Vracova (CZ) na festivale v Dambořicích. Vždy obdivujem, keď je muzika súčasťou diania na pódiu, keď človek vidí tancovať na javisku všetky generácie. Spolu to vytvára jedinečnú atmosféru zábavy na dedine. Tancujú všetci, kriví, dlhí, krátki, žiadne "vyberané krásky a maľovaní mládenci".
Čo ma ale najviac mrzí, keď sa dedinské folklórne súbory inšpirujú telesom ako je VUS Ondráš, Lúčnica, SĽUK alebo Hradišťan. Nielenže na to poväčšinou nemajú technicky, ale niekedy človeku tieto pokusy prídu úsmevné, niekedy až smiešne. Nehovoriac o hudbe, ktorá pôsobí na človeka ako filmový orchester, nie ľudová hudba. Ozrutný cimbal maďarského barového hráča, husle spod rúk Rinalda Oláha a viola, čo znie ako brzdiaci plne naložený kamión - to všetko sa zleje do jedného veľkého humbuku, z ktorého asi ťažko poznať, odkiaľ tie piesne sú. Prečo sa odvracať od toho pôvodného? Prečo niečo nasilu štylizovať? Nech mi niekto nevraví, že v dedine nie je z čoho čerpať. Človeku stačí jedno popoludnie a nahrávač.
Možno sú navine prehliadky a súťaže, kde vždy zvíťazia skupiny, ktoré štylizujú. Práve preto udávajú smer ostatným, je to možno aj neznalosťou a pohodlnosťou - inšpirovať sa tým, na čo človek nemá a čo je populárne a tým pádom zatratiť všetkých, čo robia to pôvodné. Tí rozumní sa tým súťažiam vyhnú, prípadne tam chodia s malou nádejou na úspech, raz ale príde ich čas.
Ako muzikantovi mi je na javisku lepšie, keď vidím, ako so mňou tanečníci udržujú kontakt, keď vidím ako sa zabávajú, nie strnulo tancujú a sústredia sa na každučký krok. Ale príde mi smiešny a nezáživný aj opak - keď sa snaží teleso, ktoré po celú svoju existenciu štylizuje a hrá na technickú precíznosť, urobiť na javisku odrazu dedinskú zábavu. Jednoducho sa ťažko cez nacvičené úsmevy a kroky prenáša. Vyzerá to hrozne a nasilu, keď je všetko dokonalé, bez kontaktu s muzikantami, ktorí hrajú nacvičené partitúry zakrytí stojanom na noty. Také hranie sa na zábavu.

Umenie alebo konzum?

Muzikant je zvláštna diagnóza. Poznám mnoho muzikantov, ktorí hrajú pre vlastné potešenie, sami sa zdokonaľujú, chodia na festivaly za vlastné náklady. Na druhej strane je mnoho takých, ktorých hudba živí, vidia ju ako nástroj obživy, čo je prirodzené. Niektorí vedia skĺbiť obidvoje dohromady alebo rozlišujú medzi tým, čo má pre nich kultúrnu hodnotu, čo ich viac baví a medzi tým, čo hrajú pre zábavu obyčajného ľudu.
Je zaujímavé, ale si prirodzené, že pre zábavu ľuďom stačí homogénny "hudobný podmaz", jedným štýlom prezentované piesne celej krajiny, prípadne piesne iných kultúr. Laici ocenia skôr výkony muzikantov, nie ich srdce a prejav. Pripomína mi to športové podujatie. Netreba však k prejavu nazvanému umenie trochu srdca, osobnosti a životných zážitkov? Určite, ľudia, ale aj muzikanti ľahko skĺznu k tomu, čo teraz letí, ale malo by sa zahadzovať to, čo bolo pred nami? K pôvodnému sa vracia ťažšie, zvlášť, keď ho prevalcuje vlna populárneho, ale nalejme si pohár čistého vína, ako dlho býva populárne populárnym? Tým nechcem povedať, že populárne, je zlé, chcem naznačiť, že zlým je zobrať pôvodné, spracovať populárnym spôsobom a vyhlásiť za pôvodné. Veď krásna je práve tá rozmanitosť, ktorou to pôvodné vztŕča z radu a zostáva zaujímavým. Nemá zmysel ju ničiť a nevyužiť.
Citlivo sa dá pracovať aj s touto rozmanitosťou. Hudobné úpravy Svetozára Stračinu, Štefana Molotu, Jaroslava Juráška a mnohých ďalších v sebe ukrývajú množstvo regionálnych znakov, nálad a pôvodného, ale zároveň aj rukopis autora.

Narkoman kvality

Niekedy mám pocit večne nespokojného kritika, ktorý nachádza vo všetkom chyby, nevidí to dobré v činnosti tých ostatných. V "umeleckej" sfére môjho života sa riadim sa pravidlami, ktoré smerujú k myšlienke - menej ľudí, menšie zlo, vyššia kvalita, pestrosť. Chápem, že pri každodennom počúvaní produkcie rôznych umeleckých telies sa snažím odstraňovať v tom vlastnom chyby, snažím sa byť čo najlepší, najmä v tej myšlienke zachovania toho pôvodného, stavania si na hravosti a živosti tónov. Precíznosť a technickosť mi nie je blízka. Verím, že sa v tomto s viacerými rozchádzam. Čo v prípade, že vedúcei druhej zložky chce vyhovieť všetkým? Myslím, že v našom prípade hudby nám pomohla určitá čistka členov, ktorá následne viedla k utvoreniu pevnej zostavy štyroch, piatich členov, ktorí nemajú problém sa dohodnúť na muzikantských veciach, ľahšie sa odhalí a zosúladí ich harmonické a charakterové myslenie. Vypustili sme dokonca zapisovanie do nôt, takpovediac, zo sluchu sa hrá všetko.
Príde mi ale trochu zvláštne, že niektorí ľudia dosadzujú ľudí do zostavy na základe toho, že neúčinkovali v tej predošlej, aby sa náhodou niekto neurazil, aby vládli v súbore dobré vzťahy. Má to zmysel? Nie je lepšie použiť meradlo kvality? Nie je to alibizmus? Nebolo by lepšie vytvoriť konkurenčný boj v medziach slušnosti? Nezvýšila by sa tým kvalita umeleckej produkcie? Asi otázka priorít.

Kultúrne hodnoty

Je to fakt zvláštne. Umenie vždy bývalo nedocenené. Akoby paradoxne, čím vyššia hodnota diela, tým menšie uznanie z radov obyčajných ľudí, nemám na mysli odborníkov na slovo vzatých z danej brandže. Viacerí umelci zostali nedocenení po celý život a dnes sa ich diela čítajú, hrajú, spievajú po takmer celom svete.
Človek to predsalen robí predovšetkým pre seba. Umenie za veľké peniaze je skôr umením komerčným. Superstar hviezdy síce talenty sú, ale netreba zabúdať, že ich do popredia dostali televízne súťaže, ktoré fungujú pre istý okruh ľudí ako sliepky znášajúce zlaté vajcia. Svojou snahou sa o popredie, miesto vo svete konzumnej kultúry zaslúžili minimálne.
Nie je však trochu divné, keď si veľká skupina umelcov prezentujúca tradičné hodnoty národa musí priplácať za cestu na miesto vystúpenia? Áno, je to aj jej vinou, že na to pristúpila.
Hlavný vinník je však organizátor, ktorý sám veľakrát nemá výčitky za také nedôstojné ponúknuté podmienky. Argumentom môže byť z jeho strany nízka účasť a tradičné "frfľanie" ľudu pre vysoké vstupné. Je to aj typická ľudská vlastnosť na jednej strane, ale tieto akcie by mali byť dotované primeranou čiastkou ministerstvom a na druhej strane, kto chce, zaplatí si aj to vyššie vstupné, samozrejme, pokiaľ daní umelci stoja za to.
Nemá zmysel organizovať festivaly cez všetky mŕtvoly. Ľudstvu musí a aj začne po určitej dobe chýbať tradičné, nekomerčné umenie, jeho cenu si predtým neuvedomovali, tak, ako sa to dnes deje v ostatných západnejších krajinách.
Prečo sa zhadzovať a robiť zo seba žobráka hraním, tancovaním a spievaním na recepciách nezainteresovaným k jedlu za malú almužnu? Prečo si nevieme doceniť svoje úsilie?

Nechcená lož

Každý človek s väčšou dávkou svedomia sa snaží byť úprimný, niekedy však úprimnosť ustúpi do pozadia, predbehne ju súcit. Problémom je, že ani tá úprimnosť nepomáha v riešení situácii, pokiaľ to tá druhá strana nechápe. Práve vtedy nezostáva nič iné ako lož alebo zmiznutie z povrchu Zeme. Práve to sa mi stalo dnes, po dvoch mesiacoch úporného vysvetľovania nemožnosti niektorých vecí som sa vzdal. V niektorých situáciach človek fakt nevie, čo by mohlo pomôcť druhej strane k pochopeniu situácie. Úprimnosť to určite nebola, pokúšal som sa o to veľmi dlho. Vyskúšal som zmiznúť z povrchu zemského neodpovedaním na akékoľvek správy. Ono to však nie je až také jednoduché, ako by sa mohlo na prvý krát zdať. Zrovnal by som to s náročným maratónom, v tomto prípade namiesto behu - ignorácie. Osobne som ho však nedobehol do konca, bol príliš dlhý. Dnes stačil malý podnet a bum, všetko sa zvrtlo. Použil som ako prostriedok lož, viem, že sa klamať nepatrí, ale inak to nešlo. Vyčítam si to, ale na druhej strane som rád, že si tá druha strana dala konečne pokoj. Snáď to niekedy neoľutujem a nevráti sa mi to.

O úprimnosti a odvahe

Pomerne často sa stretávam so situáciami, keď mnoho ľudí obviňuje druhých, správa sa k nim odmerane, pozerá na nich z nadhľadu. Často však niet príčiny alebo keď aj áno, stojí to za to?
Niekedy mám pocit, že by bolo lepšie si povedať všetko na rovinu, hranie v takýchto prípadoch nezmyselnej hry na slepú babu nikam nevedie. Mnoho ľudí nedokáže nájsť odvahu, začať s kritikou, otázkami. Poznám to aj na vlastnej koži. Je to dar, vedieť povedať to, čo si človek myslí.
Iste, niekedy na to nie sú podmienky, vhodná situácia. Niektorí ľudia to považujú za vrcholnú nezdvorilosť, iným by to mohlo ublížiť. Je to však potrebné - skrývať to, čo aj tak niekedy, pravdepodobne v blízkej dobe, vyjde na povrch?
V súvislosti s novými komunikačnými prostriedkami človek myslí a komunikuje, aj keď nie naplno, ale určite častejšie. Problémom sa stáva práve to, že komunikácia bez hlasu, či obrazu vie poriadne "podkúriť" domýšľavosti a ľudskej fantázii. Mnohokrát vznikajú situácie, kedy si ten jeden myslí o tom druhom, že je naňho nahnevaný, pretože zabudol napísať "smajla". Inokedy sa zasa zbytočne trápi a v horšom prípade rozčuľuje, že mu ten druhý neodpisuje alebo je naňho nahnevaný, aj keď jednou z príčín môže byť spustený alebo zabudnutý messenger.
Neviem, či som sám, ale zdá sa mi, že ľudská komunikácia v pravom slova zmysle sa v dnešnej dobe začína vytrácať. Ľudia si navzájom až tak nedôverujú, v životných situáciach nevedia komunikovať, majú strach a neistotu.
Nie je krajšie a príjemnejšie sa porozprávať pri šálke čaju alebo kávy v spoločnosti?